Z dejín cirkevného zboru v Devičanoch

Korene kresťanstva na území Devičian siahajú určite ešte do staroslovienskych čias, keďže tunajšia oblasť bola pre svoju blízkosť k Nitre jadrom Veľkej Moravy. Na to však nemáme priame dôkazy.

Prvá zmienka a obci z roku 1075 pochádza z listiny benediktínskeho kláštora v dnešnom Hronskom Beňadiku. V polovici 15.storočia už je na mieste terajšieho chrámu Božieho kresťanský kostol a v jeho okolí cintorín.

Prvým evanjelickým kazateľom slova Božieho bol Tomáš Púchovský, ustanovený do zboru roku 1595. Tento rok je teda i rokom založenia ev.a.v.cirkevného zboru, ktorý vo svojej viere pretrval nepretržite až podnes.

Obyvateľstvo vtedajšieho Horného a Dolného Prandorfa sa venovalo baníctvu, potom po ukončení ťažby v 18. storočí vinohradníctvu a roľníctvu. Obec bola celistvo luteránska a ako svedčia najstaršie cirkevné záznamy už koncom 17. storočia slovakizovaná.

Jednotu národnosti a vierovyznania si zbor udržal i počas osmanských nájazdov a protireformácie v priebehu 17. a 18. storočia. V 18. storočí zostal náš zbor jediný evanjelický v šírom okolí, luteráni sem dochádzali na služby Božia z oblasti od dnešnej Novej Bane až po Plavé Vozokany. V tomto období sa zbor materiálne vzmáhal, o čom svedčí urbár i súpis pôdy, zriadenie vlastnej cirkevnej školy a postavenie nového kostola a fary, keďže staré drevené budovy už doslúžili.

S koncom 18. storočia sa s našim zborom spájajú pohnuté udalosti. Práve tu v Devičanoch na tzv. „Kráľovskej ceste“ evanjelici pristavili následníka trónu, neskoršieho cisára Jozefa II., ktorý šiel vizitovať banské mestá a predostreli mu svoje požiadavky na náboženskú sloboda. Skôr než sa tá mohla naplniť Tolerančným patentom z roku 1781 došlo k udalosti, neskôr známej ako „Preťatý kľúč.“

Keď sa katolícka cirkevná vrchnosť dozvedela o dokončení nového evanjelického kostola v Prandorfe rozhodla sa ho odobrať ako inde. Od dnešnej Novej Dedina sa v 3. júnovú nedeľu roku 1776 vydala smerom k Prandorfu cez chotár Berjanky procesia na čele s pátrom, ktorá mala kostol odobrať. Keď sa to ľudia dozvedeli zalarmovali farára a richtára, ktorí vyslali posla k sveteskej patrónke zboru barónke Anne Márii Hellenbach, ktorá sídlila na kaštieli na Svätokrížskej pustatine. Barónka, ktorej pamätná tabuľa z roku 1930 ako i reprodukcia portrétu inštalovaná v roku 2006 sa nachádzajú v našom kostole, pochádzala zo starého a vplyvného evanjelického rodu Jánokyovcov-Hellenbachovcov. Ako vraví povesť z pera farára Holéczyho, „pricválala na spenenom koni, za pásom mala pištoľ i dva meče a kým sa nábožný ľud utešoval spevom duchovných piesní pred chrámom, mocným šmahom rozťala pátrovi v rukách kľúč, ktorým chcel kostol odomknúť a potom zabrať…“ Neskôr barónka osobnou intervenciou u Márie Terézie vo Viedni vymohla zachovanie chrámu a zboru ako evanjelického.

V múre okolo kostole je vsadený náhrobný kameň v nemeckom jazyku Alžbete Márii Ludoritz – mladej grófke zo Sankt Peterburgu, ktorú z vďačnosti tunajšiemu zboru dal vsadiť jej manžel. Pohreb vykonal prandorfský farár po tom, čo grófku odmietli pochovať v Čajkove, kde umrela po ťažkom pôrode na Vianoce 1757.

19. storočie prebiehalo v znamení konsolidácie cirkevných pomerov, obnovila sa škola, v roku 1864 bola postavená i z darov cisára Františka Jozefa, ktorý daroval na výstavbu 160 kmeňov čiernych jedlí, fara, ktorá slúži podnes. V roku 1899 bola ku kostolu pristavená veža.

20. storočie sa nieslo v znamení katastrof 1. a 2. svetovej vojny. Najmä tá prvá si v našom zbore vyžiadala množstvo mladých životov. Na počesť padlým bola pred kostolom postavená vápencová socha anjela, ktorý drží v náručí padlého vojaka. Na podstavci je žulový menoslov padlých. Počas 2. svetovej vojny tu stál dlhé tri mesiace front. Vtedajší farár Ladislav Adamčík ukrýval ruských i amerických vojakov ako i židovské rodiny, za čo mu americký prezident Eisenhower udelil pamätnú medailu.

2. polovica 20. storočia priniesla zmeny v hospodárení roľníkov, ktorí boli násilne kolektivizovaní, tlakom bol vystavený i cirkevný zbor. Devičany /od roku 1948 bol tak premenovaný dovtedajší Prandorf / boli vyhlásené za zánikovú obec, čo značne znížilo počet obyvateľstva, a teda i zboru.