Ladislav Adamčík – „podsitniansky Luther“

Ladislav Adamčík pochádzal z neďalekých Bohuníc. 24. januára 1908 sa tu narodil v rodine evanjelického kantora a učiteľa Samuela Adamčíka a Anny Terézie rod. Cibulkovej. Jeho bratom bol známy slovenský herec Samuel Adamčík, ktorý pri návštevách svojho brata v Devičanoch si rád zahral na tunajšom organe v chráme.

Základné vzdelanie dostal v Bohuniciach a Pukanci, gymnázium vyštudoval v Banskej Štiavnici a teologickú fakultu v Bratislave. Dva semestre strávil i v nemeckom Erlangene. Za kňaza bol vysvätený v Banskej Štiavnici biskupom Dušanom Fajnorom. Kaplánsku službu konal v Banskej Štiavnici, jeho prvým farárskym miestom bol hontiansky cirkevný zbor Prenčov.

Do Devičian prichádza v roku 1937 po smrti farára Žigmunda Holéczyho a pôsobil tu kým mu to zdravotný stav dovoľoval do roku 1973. Prichádza sem už so svojou rodinou manželkou Pavlou rod. Petrincovou a tromi deťmi. Už spomenuté obdobie rokov 1937 – 1973 mnohé predznačuje a napovedá. Ak sem prichádza ešte za 1. Československej republiky, za krátku dobu sa politické zriadenie mení na vojnový Slovenský štát, z neho na povojnové Československo, ktoré vyúsťuje do 40 – ročnej ČSSR. Po stránke cirkevného usporiadania sa Prandorf nachádzal v Hontianskom senioráte spolu s ďalšími okolitými zbormi, kým v roku 1952 nebol vytvorený nový presídlenecký Dunajsko – nitriansky seniorát, ku ktorému boli pričlenené i Devičany.

Zmien nesmierne mnoho už len pri čítaní na papieri. A čo už v reálnom živote kňaza, veriacich, cirkevného zboru?

Už za Slovenského štátu bol zboru postupne odoberaný cirkevný majetok, čo vyvrcholilo nástupom komunizmu. Okrem ľudských životov boli za 2. sv. vojny zasiahnuté i cirkevné stavby – chrám, fara, kantorský dom. Farárska rodina bývala v Pukanci, bohoslužby sa konali na viniciach. L. Adamčík bol aktívnym členom odboja, pomáhal židom, po vojne dostal i vyznamenanie amerického prezidenta Eisenhowera za záchranu amerických letcov.

V 50. – tych rokoch sa stal terčom mnohých útokov novej politickej moci a jej predstaviteľov. Napriek udaniam, špiónom na službách Božích počúvajúcim kázne – našlo sa v Devičanoch dosť verných cirkevníkov, ktorí sa postavili za svojho farára a zabránili tomu, aby mu bol odobratý štátny súhlas.

Doba pôsobenia farára Ladislava Adamčíka bola ťažká. Napriek tomu však doposiaľ na ňu pamätníci spomínajú ako na dobu rozkvetu a mnohých aktivít na poli duchovnom i materiálnom. V zbore, obci i srdciach ľudí vyoral hlbokú brázdu.

Jeho posledné služby Božie v októbrovú 17. nedeľu po Trojici r. 1973 sú známe a i v Zlatej knihe zboru nadpísané ako Nedokončená epištola. Záverečné slová v pamätnej Zlatej knihe zboru hovoria za všetko a sú tým najkrajším vyznaním a svedectvom, ktoré kňaz po sebe môže vo svojom cirkevnom zbore zanechať : „V nedeľu XVII. po Trojici slova Božieho kazateľovi, keď zároveň aj kantoroval, prišlo nevoľno a ťažoba; keď od harmónia prešiel ku oltáru a spievať začal epištolu, nemohol ju ani dospievať, jeho manželka to hneď pri ňom zbadala a spolu s kostolníkom odviedli ho od oltára domov… Nemohol už vykonať ani konfirmáciu 28.X. … Ďalej už nebol spôsobný konať kňazskú službu…

Skončenie kňazskej služby nemocou, ktorá ho náhle napadla v chráme pri konaní služieb Božích, bolo obrazom, ako miloval cirkev a prácu v nej, ktorú mu zveril Pán a konal ju svedomite a bezzištne, nie pre márny zisk, ani slávu, ale aby oslávil Pána… Kiež nedokončená epištola nájde pokračovanie v uskutočňovaní zachovávania jednoty ducha vo zväzku pokoja, aby tento bohumilý devičiansky zbor stal sa jedným telom s jedným duchom v Kristu Ježiši prebývajúcim a pôsobiacim v ňom.“

Po vážnom tóne zaspomínajme si ešte na pána farára odľahčenejšie z jeho vlastného pera, čo píše o niekdajšom prostriedku cirkevnej disciplíny tzv. feruli:

V sakrestii nášho chrámu bola dlho ochraňovaná jedna zvláštna starožitnosť tzv. „feruľa“ – malá palica na konci podobná lopte, ktorou v minulom storočí trestali šestonedieľky, ktoré sa dopustili cudzoložstva. Ja som túto palicu nenašiel už tu. Odstránili ju zaručene už za môjho predchodcu Ž. Holéczyho.

Kňaz uvádzal takéto verejne v nedeľu pred celým zhromaždením po kázni slova Božieho, pred požehnaním. Išlo sa pred kostol do dvora, kde pod lipou kostolník udrel niekoľkokrát takú ženu „feruľou“ na odstrašujúci príklad. Potom sa išlo späť do chrámu na Áronovské požehnanie a posledný verš piesne…“

Mgr.Anna Ľachká – zborová farárka