Devičany – naša obec IV. časť

V roku 1854 bola postavená kamenná škola na dvore kantora a učiteľa, kde naposledy bývali Kocianovci a teraz je už zrútená.

            Za farára Juraja Schmidta z Dačovho Lomu, ktorý chodil do gymnázia v Banskej Štiavnici s Alexandrom Petrovičom „Petőffim“ nastala opäť veľká stavebná činnosť. Starú vežu pri kostole zrutili a postavili novú – súčasnú. Ku kostolu pristavili vchodovú predsieň. Vo vnútri kostola bolo urobené nové sklepenie, postavil sa murovaný oltár s obrazom žehnajúceho Krista od Augusta Rőslera. Zo starého oltára sa naň preniesli dvaja anjelici a sochy Árona a Mojžiša (neskôr namiesto Mojžiša kúpili apoštola Pavla), ale všetko toto nám bolo ukradnuté. Bola postavená kazateľnica a krstiteľnica na ktorej je obraz od Jána Svobodu. Toto všetko bolo urobené v roku 1856 a tak je to dodnes. Ďalej za farára Schmidta postavili v roku 1861 farskú komoru na Čechách, z ktorej zostala len zrúcanina a v roku 1864 bola postavená dnešná fara za 2 340 zlatých, z čoho viac ako polovicu venoval zboru cisár František Jozef.

            V roku 1884 za farára Maximiliána Holéczyho bol kúpený súčasný organ od firmy Rieger za 3 500 zlatých. V roku 1859 boli za štyri týždne v Hornom Prandorfe tri veľké požiare, ktoré pravdepodobne niekto založil. Väčšina domov v H. Prandorfe zhorela. Zhorelo mnoho poľnohospodárskych zvierat a dvaja ľudia. Zhorel aj richtár Daniel Bázlik.

            V roku 1914 – 1917 bola postavená nová škola. Dnes slúži na zborové účely a je tam pamätná izba.

            Ako som už napísal, Slováci v našej obci v staroveku a stredoveku mali veľa detí. Preto aj napriek moru, cholere, iným epidémiám, hladomoru a vojnám ich neustále pribúdalo. Aj obec sa rozrastala, pribudol dolný koniec v Dolnom Prandorfe a prakticky celý Horný Prandorf od kostola. Najviac ľudí v našej obci žilo na prelome 19. a 20. storočia, keď podľa sčítania dosiahol počet obyvateľov až 1905 mužov, žien a detí.

            Rastúci počet obyvateľov potreboval aj viac pôdy na obrábanie, preto sa klčovali postupne ďalšie plochy. Vyklčovalo sa Dubičec, Čechy, celý svah Breziny, Kyslá dolina, časť Zelienkovho vŕšku, Hlboký jarok. Klčovaniny (t.j. dnešná strelnica), Berianka, Zadky, Oborka, Lipovec, v Hornom Prandorfe Háj, Trniny, Vlčia jama, Kuncová, Breziny, Humništia, Hôrka a pod.

            Takto pribúdala poľnohospodárska pôda a hoci okres Levice je na Slovensku najväčší, lebo má 155 100 ha všetkej pôdy, naša obec zasa patrí k obciam s najväčšou výmerou katastra, veď má 2989 ha, čo je päťdesiatina okresu.

            V obci sa už v stredoveku začali vysádzať ušľachtilé sorty viniča (prvokorenáče). V roku 1720 mala naša obec už 640 kopáčov viníc, čo je asi 30 ha. Víno sa tu robilo kvalitné, lebo ako uvádza Matej Bel, posledný polyhistor vo svojom diele Notítia Hungariae novae historico – geografica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku), víno z Prandorfa sa vozilo na cisársky dvor do Viedne pod menom Liečivé víno z prandorfských Plieškov. Na prelome 19. a 20. storočia prišiel do vinohradov škodca – fyloxéra, ktorý zlikvidoval všetky ušľachtilé odrody a potom sa vysádzali len samorodáky.

            V roku 1895 sa chovalo v Prandorfe 544 kusov hovädzieho dobytka, 16 ks koní, 785 ks oviec a kôz, 617 ks ošípaných a 2100 ks hydiny.

Pre porovnanie v roku 1974, keď naše družstvo ešte nebolo zlúčené, boli v Devičanoch takéto stavy hospodárskych zvierat: 720 ks hovädzieho dobytka, 6 koní, 700 ks oviec a kôz, 1112 ks ošípaných a vyše 3000 ks hydiny.

V súčastnosti je v obci len asi 30 ks hovädzieho dobytka, zopár ošípaných, 5 ks koní, 80 ks oviec a možno 200 – 300 ks hydiny.

            Pre zaujímavosť uvediem aké priezviská a krstné mená boli v Dolnom Prandorfe od roku 1650 do roku 1880. Podotýkam, že sú to mená richtárov a boženíkov (teda poslancov obecného zastupiteľstva) a zrejme sú to iba mená slobodných roľníkov bez želiarov a hofierov:

Adamča, Almáši, Bakoš, Baláž, Demian, Gecík, Hámorský, Jakub, Janovický, Fábry, Kohút, Kolár, Krajč, Kováč, Krupa, Láni, Lipták, Mráz, Riška, Račko, Slaninka, Sopko, Šlamiar, Švirik, Uhliar, Zlesík, Hanzlík, Nohavička, Petrášek, Rajtár, Vaniška, Zelienka, Bátovský, Kunic, Oravec, Novák, Kacko, Čalovka, Skladan, Križan, Hrnčiar, Gábrš, Vlčko, Jesenák, Gubčo, Chrastina, Híc, Hromada, Ďurč, Koblen, Lehocký, Strapko, Kľučka.

Veľký výber mien vtedy nebol, veď posúďte sami: Jakub, Ján, Juraj, Baltazár, Benedik, Benjamín, Lavrinec, Daniel, Matúš, Michal, Matej, Martin, Ondrej, Andrej, Pavel, Šimon, Štefan, Tomáš, Timotej a Vincent.

            Spomeniem ešte niektorých významných ľudí, ktorí navštívili Prandorf v minulosti.

            Janko Kráľ, významný štúrovský básnik, keď pracoval v Zlatých Moravciach a išiel navštíviť svojich priateľov v Pukanci, stretol sa u nás na fare s farárom a učiteľom.

            Božena Němcová, významná česká spisovateľka, bola v roku 1856 na liečebnom pobyte v kúpeľoch Sliač. Potom navštívila jabloňovského farára a spolu s ním navštevovala okolité obce Devičany, Pukanec, Bohunice, Bátovce, Žemberovce a Drženice. V našom podsitnianskom  kraji sa jej veľmi páčilo, zdržala sa tu dlhšie a potom tento svoj pobyt opísala v poviedkach, ktoré vyšli pod názvom „Chyže pod horami“  v roku 1858.

            V októbri 1890 navštívil nášho farára Maximiliana Holéczyho jabloňovský farár Juraj Slávik spolu so známym slovenským spisovateľom – lekárom Martinom Bencúrom – Kukučínom. Martin Kukučín miloval náš kraj a často sa sem vracal. Veľmi ho mrzelo, že sa nemohol zúčastniť konkurzu na lekára v Pukanci v roku 1892, lebo bol promovaný za lekára až o rok v Prahe. Aj Martin Kukučín napísal poviedku o paholkovi farára Slávika „Mišo“. Túto poviedku sfilmoval Martin Ťapák.

            Vy starší si iste pamätáte na pôsobivú scénu z filmu, keď Martin Huba, ako farár Drozdík, stojac na schodoch fary spieva: „Aj nyní se deň nachýlil a slunce zapadá, jíž každý se unavil, spí a odpočíva“.

 

                                                Daniel Kyseľ st.