Preskočiť na obsah Preskočiť na hlavnú navigáciu Preskočiť na pätičku

Devičany – naša obec III. časť

S príchodom nemeckých kolonistov – baníkov k nám, prichádza s nimi i vzdelanosť. Predpokladá sa, že mali svoje nemecké školy už niekedy v 14. storočí. Slováci v našej dedine si tiež zriadili školu, ale kedy to bolo, či v 15. alebo 16. storočí ťažko povedať. A či sa učilo 2 zimy, alebo 4 zimy ani o tom nie sú záznamy. Záznam je však o tom, že v roku 1628 bola v našom evanielickom zbore kanonická vizitácia, ktorú vykonal superintendent Tery Sexty a v zápise z vizitácie sa uvádza, že obec má evanjelickú školu a školopovinných žiakov. Za nemeckými baníkmi prichádzali k nám Židia, aby tu zriadili obchody a mäsiarstva. Baníci nemali čas obrábať pôdu, preto potrebovali nakupovať najmä predmety osobnej spotreby, múku, pohánku, jačmenné krúpy, med, sviece, obleky, náradie, mäso, masť atď.

V roku 1557 vznikla v Prandorfe fília evanjelickej cirkvi. Evanjelická cirkev sa šírila po vystúpení Dr. Martina Luthera v roku 1517 z Nemecka až k nám, najmä zásluhou nemeckých baníkov. Prandorfský zbor bol vtedy administrovaný z Pukanca, ale v roku 1595 sa osamostatnil a prvým farárom bol zvolený Tomáš Púchovský.

Rakúsko – uhorský panovník Matej II., ktorý panoval v rokoch 1608 – 1619, bol maximálne tolerantný k novej cirkvi a za jeho panovania väčšina obyvateľov Slovenska sa stala evanielikmi. V roku 1610 sa konala v Žiline synoda, ktorej predsedal palatín Juraj Thurzo. Táto zavŕšila organizáciu evanjelickej cirkvi. Vznikli tri superitendencie a neskôr na východe ešte dve. Tým sa evanjelická cirkev augsburského vyznania oddelila definitívne od katolíckej cirkvi. Po Matejovi II. nastúpil na trón Ferdinand II. a ostrihomským arcibiskupom sa stal Peter Pázmáň, ktorý povolal do krajiny jezuitov a začala sa silná protireformácia a rekatolizácia.

V roku 1618 sa začala tridsaťročná vojna. V Čechách sa proti Ferdinandovi II. vzbúrili nekatolícke stavy a zvolili si za kráľa Fridricha Falckého. Konflikt sa skončil porážkou porážkou vojsk českých stavov na Bielej Hore blízko Prahy. Ferdinand II. dal 27 vodcov povstania popraviť, medzi nimi i slováka Jána Jesenského – Jeséniusa lekára a filozofa. Ďalšie stovky nižšej šľachty dal vyhnať do cudziny. Väčšina vyhnancov odišla na Slovensko a do Poľska. Museli sa usadiť mimo obcí alebo miest, čiže na samotách. Takto sa dostali českí vyhnanci aj do Prandorfa. Jedna rodina sa usadila aj na Hanzlíčke, ďalšia na Rajtárke, ďalšia na Rosniarke, potom na Čechách, na Zelienkovom vŕšku a možno i na Berianke. Títo českí vyhnanci sa volali Hanzlík, Rajtár, Nohavička, Petrášek, Vaniška a Zelenka. Najbohatší z nich sa usadil na Čechách, popod celý dom si vybudoval pivnicu, v ktorej bol oltár. Tu sa konali v časoch najsilnejšej protireformácie bohoslužby, a to najmä v rokoch 1670 – 1700. Oltár bol potom údajne prenesený do drženického kostola. To že si našu obec vybralo tak veľa českých vyhnancov svedčí o jej dobrej klimatickej a pôdnej polohe a o tom, že tu bol veľmi silný protestantský zbor. Tu musím oponovať pánu farárovi Holéczymu, ktorý uvádza že lúka na Rajtárke sa preto tak volá, lebo tam si rajtovali kone Turci a Tatari. Pravdepodobnejšie je, že lúka sa volá podľa vtedajšieho majiteľa – Rajtára. Tak je to u väčšiny chotárnych názvov v pradnorfskom chotári.

Bohatý český vyhnanec Jeremiáš Čech si po príchode na Slovensko kúpil majetok na Svätokrížskom. V tom čase bol kráľom Ferdinand III., panovník vzdelaný, veď plynule hovoril piatimi jazykmi a podstatne zmiernil aj rekatolizáciu. Jeremiáš Čech bojoval s ním proti Turkom, za čo od panovníka dostal donáciu – majetky v Hornom Prandorfe a stupy na Vrškách. Okrem toho mu panovník udelil aj prímenie de Hellenbach. Jeremiášov syn Dr. Ján Gottfried Hellenbach bol vzdelaný muž. Vyliečil panovníka Leopolda I. od močových kameňov, za čo ho tento povýšil do grófskeho stavu a on potom pracoval v Banskej Štiavnici ako komorný gróf. Ján Gottfried mal syna Karola Hellenbacha. Tento si za ženu zobral dcéru bohatého bohunického zemana Žigminda Jánokyho, Annu Máriu a stal sa i patrónom prandorfského cirkevného zboru. Karol zomrel pomerne mladý v roku 1759.

Cirkevný zbor prandorfský dostal konečne po 52 rokoch povolenie od Márie Terézie postaviť si nový, väčší kostol. Nadšení cirkevníci za vedenia farára Jána Christofora Andersa si ho do roka zväčšený aj postavili v barokovo – klasicistickom štýle. Po jeho dokončení 19. júla 1776 prišla procesia katolíkov z Novej Dediny a Pukanca na čele s diakonom Alexandrom Hančokom, aby kostol odobrali pre katolícku cirkev. Vtedy kostol zachránila a nedovolila ho odobrať patrónka zboru Anna Mária Hellenbachová. Táto udalosť je pekne opísaná v poviedke Žigmunda Holéczyho „Preťatý kľúč“.

Vráťme sa teraz o pár rokov späť a sledujme chronologicky udalosti v obci. V roku 1710 bol v Uhorsku mor a dostal sa aj do našej obce. Zomrela asi štvrtina obyvateľstva a medzi nimi aj miestny farár Ján Regis. Tento mor bol v našej obci posledný. Farárom sa potom stal Pavel Michalovič z Pukanca, ktorý ako prvý začal viesť od roku 1711 matriku a protokol príjmov a výdavkov.

V roku 1714 ukradli z veže malý zvon a zo sakrestie zmizli dva zlaté prstene, tri strieborné prstene, svietniky, pozlátený kalich a 40 denárov. Nový kalich, ten čo sa používa dodones darovala nášmu zboru grófka Anna Elizabeth de Schmidt. Pomocný protektor Pavel Ježovič si požičal koňa od hornoprandorfského gazdu Jána Híca, chodil po Slovensku, z dediny do dediny, vypytoval sa až napokon zvon našiel na Orave a priviezol ho späť. Za farára Pavla Michaloviča sa v roku 1719 prestalo pochovávať na starom cintoríne, (tam kde je dnes bytovka) a začalo sa pochovávať na mieste dnešného cintorína. Aj farár Michalovič keď zomrel ako 78 ročný v roku 1746, bol pochovaný na novom cintoríne.

V roku 1732 bol zhotovený nový drevený oltár, vyrezávaný v prostriedku s kazateľnicou. Na oltári boli sošky štyroch evanjelistov, Mojžiša, Árona, anjelikov a Svätá Trojica. Oltár slúžil do roku 1857. Evanjelický zbor kúpil v roku 1736 nový menší organ od firmy Rieger, ktorý slúžil do roku 1884. Niekedy v tomto období dostala rodina Varkóniovcov ako donáciu Dolný Prandorf a rytier Scholler kúpil okolité lesy, ktoré vlastnil až do roku 1945.

V roku 1754 bola pochovaná do krypty pod kostolom manželka cárskeho dôstojníka Mária Alžbeta Ludoritzová r. Wesman, ktorá zomrela po ťažkom pôrode v Čajkove a miestny farár ju odmietol pochovať, lebo nebola katolíčka. Pochovali ju v Prandorfe, za čo jej manžel generál Ludoritz dal nášmu zboru 13 kremnických dukátov. Túto udalosť pekne opísal pán farár Ján Ľachký.

Ako poslední do krypty pod kostolom boli pochovaní patrón zboru Karol Hellenbach v r. 1759 a chovanica Hellenbachovcov šestnásťročná Polixénia Radvanská v roku 1779.

3. júna 1751 cestoval cez našu obec do Banskej Štiavnice František I. Lotrinský, manžel Márie Terézie. Pred kostolom ho privítal farár Ján Trnkóczy po nemecky a hontiansky senior po latinsky.

20. júla 1764 cestoval zase cez Prandorf do Banskej Štiavnice syn Márie Terézie a neskoršie cisár Jozef II. Pred kostolom ho vítali evanjelickí kňazi zo širokého okolia.

Veľa strachu zažívali občania Prandorfa a širokého okolia od 1. novembra 1755 až do júna 1756. Príčinou strachu bolo zemetrasenie s opakovanými otrasmi, trvajúcimi takmer rok.

V roku 1810 na mieste bývalého salaša a pánskeho domu Esterházyovcov, postavil v klasicistickom štýle František Hajdu kaštieľ aj s pekným parkom. V rokoch 1880 – 1890 kaštieľ prestaval Aurel Laidenfrost. Neskoršie kaštieľ a majetok vlastnili veľkostatkári Ján a Juraj Blaškovičovci. Tí dali kaštieľ do prenájmu Dr. Bandymu, zverolekárovi z Levíc a tento dokonca obnovil aj ťažbu zlata, ale podarilo sa mu na nej iba skrachovať. Potom mal majetok ešte v prenájme Pavel Láni z Horného Prandorfa. Dnes je vo vlastníctve Ľubomíra Sedláčka zo Šintavy (poznámka redakcie).

Tu ešte treba spomenúť, že všetky donácie, ktoré udelili cisári na našu obec, či už Hellenbachovcom, alebo Varkónyiovcov padli po zrušení poddanstva v roku 1848.

Daniel Kyseľ st.

Návrat na vrch stránky
Translate »