Devičany – naša obec I. časť

Naša obec leží v severovýchodnej časti Podunajskej nížiny, 15 km od Levíc v pestrom prírodnom prostredí, pretože chotár obce sa rozkladá na dvoch geomorfologických celkoch. Na severozápade a severe sú to Štiavnické vrchy a juhovýchod a juh patrí do Ipeľskej pahorkatiny, ktorá je súčasťou Podunajskej nížiny. Štiavnické vrchy sú na Slovensku najmladším pohorím Karpát, lebo vznikli sopečnou činnosťou v mladších treťohorách (neogén), ba posledná sopka tu vybuchla až v štvrtohorách na Putokovom vŕšku pri Hr. Breznici asi pred 120 000 rokmi. Štiavnické vrchy sú tvorené andezitmi a pyroklastikami, ktoré vznikli stmelením rôzneho sopečného materiálu. Najčastejším tmelom je sopečný popol (tufový tmel), a preto sa tieto zlepence nazývajú aj tufové pyroklastiká. Z pyroklastických andezitov je vytvorený kopec Háj (331 m n. m.).  Najvyššie kopce v Štiavnickom pohorí patriace do nášho chotára sú Hôrka (437m), Brezina (551 m), Ostrý vrch (633 m). Hneď pri hranici chotára je Agraš (734 m) a Priesil (747 m). Lesy v našom chotári sú až na malé výnimky listnaté (dub, hrab a iné). Južná a juhovýchodná časť chotára Devičian je Ipeľská pahorkatina, ktorá nie je ideálnou rovinou i keď výškové rozdiely v nej sú najviac 50 m. Počas treťohôr bola táto nížina viackrát zaliata morom a viackrát bola zase súšou. More tu ukladalo sedimenty ílov, pieskov, štrkov a slieňov. V našom chotári je pôdny typ hnedozem a pôdne druhy sú ílovito-hlinité pôdy, ilimerizované pôdy prevažne olejené a v okolí potokov sa nachádza i nivná úrodná pôda.

Priemernú ročnú teplotu majú Devičany okolo 9 °C a dlhodobý zrážkový priemer je 650-700 mm. Zimy sú mierne s pomerne nízkym počtom dní so snehovou prikrývkou. Veľký je počet jesenných dní v roku a vysoký počet hodín slnečného svitu. Priaznivá je aj južná expozícia chotára. Blízkosť lesa, ako zdroja dreva na stavbu obydlí a vykurovanie, pomerne úrodná pôda, dostatok pramenitej vody, hojnosť divej lovnej zvery v lesoch a na poliach – to všetko už v minulosti umožňovalo osídliť tento kraj, vhodný na pestovanie rôznych poľnohospodárskych plodín, ovocných stromov, viniča, ale i na chov dobytka a iných poľnohospodárskych zvierat.

            Preto sem niekedy pred 7. storočím priviedol vladyka Baka starých Slovákov, aby tu žili, hospodárili a rozmnožovali sa. Pri svojom putovaní obišli tzv. Čilejkársku obec, kde v tom čase žilo veľa Keltov, vyšli hore Beriankou a osídlili našu obec, kde bolo pôvodného obyvateľstva menej. Meno dostala obec podľa svojho vodcu – Baka.

            Devičany sú v histórii prvýkrát spomenuté v roku 1075 v donačnej listine Gejzu I. ako Villa Baka. Gejze I. vyrastal v Nitre a keď sa stal panovníkom založil v Hronskom Beňadiku beňadické opátstvo (kláštor). V donačnej listine daroval tomuto opátstvu veľa obcí, medzi nimi i Villu Baku. Táto listina sa zachovala iba ako opis z prelomu 13. a 14. storočia. V roku 1075 sa začínalo v banskej Štiavnici ťažiť zlato, ale cesta od Levíc do Banskej Štiavnice ešte neexistovala. V dnešnom Pukanci bolo vtedy možno pár domčekov, Majere, Uhliská, Vysoká a Dekýš vôbec neexistovali. Do Banskej Štiavnice viedla cesta z Hontianskych Nemiec a od Zvolena Kozelníckou dolinou. Aj hrad, ktorý chránil cestu do B. Štiavnice a bol postavený na Sitne, bol orientovaný tak, že z neho mohli pozorovať iba cestu od Hontianskych Nemiec. Že Villa Baka nemohla byť Pukanec, ako si to niektorí Pukančania myslia, je zrejmé z toho, že dostala meno Bakabanya, čiže baňa Baky, alebo Devičianska baňa.

            Potom sú Devičany spomínané ešte v listine z roku 1270, keď panoval Štefan V. A 1388 za panovania kráľa Žigmunda, ktorý dal v roku 1415 upáliť Jána Husa. Vtedy sú Devičany spomínané ako Tóth Baka ( Slovenská Baka ) a patrili už Levickému hradu.

            Vráťme sa teraz do mája v roku 1075, popustime uzdu našej fantázii a predstavme si, že cestujeme na koni z Levíc do Devičian.

            Ideme po ceste, ktorá bola v tých časoch iba poľná, nespevnená. Prichádzame na Berianku. Z oboch strán cesty je les. Ale keďže je pekný májový deň cesta nám ubieha dobre. O 252 rokov neskoršie, keď už existuje Pukanec ako slobodné kráľovské banské mesto a cesta už vedie až do Štiavnice, sa vraj na Berianke zdržiavali zbojníci – živáni, ktorí čakali na zámožnejších cestujúcich, aby ich mohli ozbíjať. My však bez pohromy vychádzame na vrch Berianky, po ľavej strane je les, ktorý sa bez prerušenia tiahne až po Hustý luh. Po pravej strane sa les strieda s lúčkami. Keď prídeme k dnešnej strelnici, opäť vchádzame do lesa. Po ľavej strane je dubovo-hrabový porast. Po prejdení asi 300 m sa pravá strana otvára. Vedľa cesty sú lúčky, ale za nimi sú už orné pôdy (Krupovská). Po príchode k dnešným babím mostom začína močaristá pôda. Cesta je spevnená kameňmi, ktoré nazbierali naši predkovia na Drženickej ceste, asi na 2-3 miestach sú na ceste urobené primitívne priepusty z kameňov. Po ľavej strane sú močaristé lúky Hustého luhu so skupinkami stromov (vŕba, jelša a rôzne kríky) a po pravej strane je to podobné, ibaže asi 600 m južne od cesty je jazero – Čierne blato. Keby sme cestovali v noci uvideli by sme nad močaristými lúkami vyskakovať svetielka uvoľňujúceho sa zemného plynu – svetlonosy. V tých časoch poverčiví ľudia sa svetlonosov báli a na páračkách cez dlhé zimné večery si vymýšľali hrôzostrašné príbehy o tom, ako svetlonos vodil toho alebo onoho, vtedy a vtedy…

            Po prejdení tohto, v noci hrôzostrašného močaristého miesta, stromy zmiznú z oboch strán cesty. Vpravo vedľa cesty sú lúčky a za nimi polia (Drženická cesta) a vľavo až po svah Breziny sú lúky. Brezina, už od úpätia je porastená lesom, ba dokonca aj Háj je zalesnený. Dedinka Baka pred nami, ktorú skôr tušíme ako vidíme je celá obkolesená lúkami, iba na severozápade sa túli k lesu. Tesne okolo dediny a v humnách sú kvitnúce ovocné stromy a okolo potoka sú vysadené topole a jelše, aby v prípade požiaru sa mohol vetrom tento rozšíriť na druhú stranu potoka.

            Dedinka je teraz v máji pekná – útulná. Takmer všetky domčeky sú rovnaké – zrubové, omazané hlinou a zakryté ražnými žúpami (slamou). Na zruby bolo použité bukové drevo z Bukovca. Domčeky majú malé okienka, prednú chyžu, pitvor, malú komoru a za ňou maštaľku a chlievy. Tí bohatší majú v humne zrubové štádlovy na uskladnenie obilia a sena. Nech nás ale Boh chráni prísť do tejto našej dedinky počas jesenných dažďov. Všetko je zablatené a blato je rozmiešané kravami a sviňami, ktoré sa každý deň vyháňajú na pašu a ich výkalmi a k tomu všetkému prispievajú kŕdle husí svojím trusom, ktoré sa zdržujú na dedine, aby mali prístup do potoka. Takmer z každého dvora nás cestou hore dedinou sleduje kopa detí. Mať veľa detí bolo vtedy pre život veľmi dôležité, lebo keď prišiel do krajiny a obce mor, zomrela asi tretina ľudí, ak prišiel šarlach zomrela asi polovica detí a ak prišiel mimoriadne neúrodný rok, vtedy zase ľudia umierali hladom. A keď dlho netrápilo našich predkov ani jedno, ani druhé, ani tretie došlo k povstaniu, alebo utekali do krajiny cudzie vojská, ktoré vraždili, drancovali a pálili dediny a mestá.

            Keď našich predkov nič netrápilo boli veselí, skladali pesničky, ktoré si spievali pri práci, vymýšľali rozprávky, ktoré sa šírili ústnym podaním, lebo písať a čítať vtedy v dedine nikto nevedel.

            Prešli sme už takmer celou dedinkou, vyšli sme hore Pažiťou, vpravo na mieste obecnej bytovky je cintorín a vľavo na kopčeku, na mieste dnešného kostola bol aj vtedy malý drevený kostolík. Pri ňom sú asi tri domy a tu dedina končí. Horné Devičany ešte neboli.

 

                                                Daniel Kyseľ st.